Chovateľský zámer

Súčasný vývoj poľovníctva, hlavne vývoj a štruktúra poľovných revírov, zastúpenie jednotlivých druhov poľovnej zveri, výrazne ovplyvňujú aj nároky na poľovne upotrebiteľných psov a ich využitie. Platná legislatíva so sebou prináša zvýšené nároky na odbornosť a profesionálny prístup, ktorý do istej miery ovplyvňuje aj populačné zmeny v radoch poľovníkov a ich odlišné nároky na poľovného psa. V revíroch s raticovou zverou v súčasnosti prevláda snaha chovať menšie plemená psov vzhľadom na znížené nároky na výživu, starostlivosť, umiestnenie a prepravu. Predpokladáme, že táto snaha sa bude do budúcna ešte zvýrazňovať.

Našim chovateľským zámerom je vytvoriť nové plemeno psa zodpovedajúce a čo najviac sa približujúce požiadavkám výkonu práva poľovníctva v súčasnej dobe. Uvedeným požiadavkám sa podľa nášho názoru, najviac približuje nízkonohé plemeno duriča strednej až malej veľkosti v type slovenského kopova. Ide o plemeno nenáročné na priestor a výživu (vhodný aj pre poľovníkov bývajúcich v meste, minimálne nároky na prepravu autom), pomerne ľahko prenášateľné s ohľadom na veľkosť (transport na posed), odolné, bez významnejších zdravotných problémov (najmä dedičné ochorenia). Vzhľadom na predpokladané uplatnenie v praxi je vhodný na prácu duriča a farbiara a môže vykonávať všetky skúšky poľovnej upotrebiteľnosti pre tieto plemená. Pracovný názov plemena – Tatranský durič.

Vzorom pre exteriér tohto plemena sú duriče existujúce na Slovensku v minulom storočí. Šľachtitelia slovenského kopova sa rozhodli z tejto palety duričov rôzneho typu a sfarbenia vyšľachtiť plemeno stredného až menšieho rámca čierneho sfarbenia s pálením. Na fotografiách z 19. storočia sa však vyskytujú aj duriče iného sfarbenia s bielymi odznakmi, ktoré sa podľa existujúcich záznamov vyskytovali medzi jedincami aj pre výberoch slovenských kopovov do plemenitby z domácej populácie v minulom storočí. Vzorovým východzím plemenom je teda slovenský kopov už vzhľadom na svoj pôvod, so zreteľom na žiaduce povahové a exteriérové vlastnosti.

Svoje vynikajúce povahové vlastnosti preukazuje slovenský kopov už celé desaťročia. Medzi výrazné pozitíva patrí jeho temperament, často krát až neúnavná chuť do práce, ochota a záujem sledovať stopu zveri (nepofarbenú aj pofarbenú), hlasitosť na stope a jedinečná odvaha. Tieto povahové črty sú neustále žiadané, v chove upevňované a selektované. Avšak s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, týkajúce sa výkonu práva poľovníctva a súčasne platnej legislatívy, môžu byť práve niektoré z jeho povahových vlastností obmedzujúcim a limitujúcim faktorom pre využitie kopova mimo rozsiahlych lesných komplexov a v malých revíroch. V praxi to znamená, že došlo k rozdeleniu veľkého počtu pôvodne rozlohovo veľkých revírov na niekoľko menších a tento trend bude mať v blízkej budúcnosti (uzatváranie nových nájomných zmlúv, zmeny hraníc poľovných revírov s ohľadom na finančnú situáciu) znova stúpajúcu tendenciu.

Práve v takýchto revíroch nájde praktické uplatnenie nová forma národného nízkonohého plemena duriča ktorá zachováva uvedené žiaduce povahové črty slovenského kopova obohatené o vlastnosti umožňujúce mu výraznejšie využitie pri dohľadávkach postrieľanej zveri. Jedným z podstatných rozdielov práce takéhoto typu duriča je menší „akčný rádius“ pri durení, ktorý je často príčinou straty a zabehnutia slovenského kopova – ide síce o pomalšie, ale pritom vytrvalé, systematické a hlasité durenie ako aj pomalšie rozvážnejšie a vytrvalé sledovanie stopy poranenej zveri. Pri individuálnom spôsobe lovu nachádza toto plemeno širšie uplatnenie pri dohľadávaní postrieľanej, najmä raticovej zveri.